Revolučné národné zhromaždenie vzišlo z 38-členného Národného výboru
československého, ktorý vznikol 13. júla 1918 ako vrcholný orgán
domáceho československého odboja. Jeho úlohou bola koordinácia postupu
strán v rodiacom sa štáte a príprava na prevzatie moci.
"Slávne Národné zhromaždenie! Z príkazu Národného výboru začínam
Národné zhromaždenie. Nám všetkým sa dmú prsia radosťou, hrdosťou a
pýchou nad všetkým, čo v strašnej vojne náš národ dokázal. Od prvej
chvíle, keď sa rozpútala vojnová zbesilosť, veril a dúfal, že teraz
konečne musí získať svoju slobodu a samostatnosť," týmito slovami
otvoril Karel Kramář 14. novembra 1918 v pražskom Rudolfine prvé
zasadanie československého Revolučného národného zhromaždenia.
Parlament tvorilo 216 českých poslancov kooptovaných podľa takzvaného
Švehlovho kľúča na základe výsledkov volieb do Ríšskej rady v roku 1911.
K nim priamo menovali na odporúčanie Vavra Šrobára 40 slovenských
poslancov. Revolučné národné zhromaždenie malo teda na začiatku 256
členov. Do marca 1919 sa ich počet rozšíril na 269. Nemecká a maďarská
menšina v parlamente zastúpená nebola, podobne ako ani Podkarpatská Rus.
Medzi poslancami bolo šesť žien, vrátane najmladšej členky parlamentu
robotníčky Ireny Káňovej, rodáčky z Banskej Štiavnice, ktorá mala 26
rokov, keď v roku 1919 zasadala v Revolučnom národnom zhromaždení. Prvá
slovenská poslankyňa zastupovala sociálnych demokratov, po vzniku
Komunistickej strany Československa v roku 1921 sa stala členkou tejto
strany a aktívne pôsobila v ženskom komunistickom hnutí.
Na prvom zasadaní zvolili poslanci vedenie Revolučného národného
zhromaždenia. Jeho predsedom sa stal český sociálny demokrat František
Tomášek. Medzi šiestimi podpredsedami boli dvaja Slováci Matej Metod
(Methoděj) Bella a Matúš Dula.
Poslanci súčasne zvolili za prezidenta Československej republiky Tomáša Garrigua Masaryka a menovali novú dočasnú vládu "Všenárodnej koalície" na
čele s Karlom Kramářom. Slovákov v nej zastupoval Vavro Šrobár ako
minister zdravotníctva a správy Slovenska a Milan Rastislav Štefánik ako
minister vojny. Po komunálnych voľbách (konali sa 15. júna 1919) ju
začiatkom júla 1919 vystriedala vláda Vlastimila Tusara.
Revolučné národné zhromaždenie ukončilo svoju činnosť v apríli 1920,
teda po približne 17-tich mesiacoch. Počas tohto obdobia schválilo
takmer 400 zákonov.
Krátko pred zavŕšením svojej činnosti prijalo Revolučné národné
zhromaždenie 29. februára 1920 Ústavu ČSR. Na jej základe sa Národné
zhromaždenie ČSR, ktoré už vzišlo z parlamentných volieb, skladalo z
dvoch komôr - z Poslaneckej snemovne a Senátu. Prvé voľby do 300-člennej
Poslaneckej snemovne po vzniku ČSR sa konali 18. apríla 1920. O týždeň
neskôr sa uskutočnili voľby do Senátu, ktorý mal 150 volených zástupcov z
ľudu.